AKO MI MAKROBIOTIKA BRÁNILA VO VZŤAHU S BOHOM

            Moji rodičia nemali veľmi vydarené manželstvo. V napätých situáciách som utekala z domu – von, buď do lesa, alebo na svoju jabloň, ktorá mi poskytovala útočisko. Keď mi bolo ťažko, sadla som si na jej kmeň - v mieste, kde sa rozdvojoval a pomedzi vetvy som hľadela do neba a plakala do kôry. S trochou nadnesenosti by sa dalo povedať, že príroda sa mi stala náhradnou maminkou, v náručí ktorej som si mohla voľne vydýchnuť.
            Keď som mala asi šesť, otec ma naučil pracovať s kyvadielkom. Šlo mi to dobre a príbuzní chceli, aby som im pomocou neho zistila geopatogénne zóny, vhodné a nevhodné potraviny. A tak sa stalo, že odvtedy som kyvadielko začala nosiť aj do potravín v miestnej samoobsluhe.
            Keď som mala trinásť, na pozvanie sesternice som absolvovala kurz Modrej alfy a Silvovej metódy. Lektor u mňa vytušil talent a odporúčal mi, aby som ho rozvíjala. Nadchla som sa a poctivo som robila všetky mentálne cvičenia, meditácie. Túžila som si k tomu urobiť kurz Reiki a tak pomáhať ľudstvu. Čítala som literatúru tohto zamerania a začala cvičiť aikido (japonské bojové umenie).
            Asi po roku mohutného rozvoja v tomto smere som sa stretla s kresťanstvom. Zanechala som ezoterické praktiky, nechala som sa pokrstiť a stala som sa aktívnou v kresťanskom spoločenstve.
            Po prvom ročníku štúdia na vysokej škole som sa vydala. Stále sme boli aktívni, kadečo sme spolu s manželom podnikali a aby sme mohli doštudovať bez detí, používali sme metódy prirodzeného plánovania rodičovstva. Po skončení školy sme začali túžiť po dieťatku, ktoré však neprichádzalo. Úplne nás prešlo vtipkovanie o tom, ako nám to prirodzené plánovanie rodičovstva funguje.
            Prečítala som veľa kníh o tom, ako sa dobre pripraviť na počatie bábätka. Povedala som si, že musíme urobiť všetko pre to, aby nám ho Boh dal a aby bolo zdravé. Nás oboch s manželom som objednala na vyšetrenie do Inštitútu celostnej medicíny. Tam sme prešli diagnostikou EAV (elektroakupunktúrou podľa MUDr. Volla), na základe čoho nám bola odporúčaná detoxikácia organizmu a dietetické opatrenia, aby sa naše telá očistili. Manžel vyštudoval fyziku a hovoril, že tomu ani za mak neverí, že ten prístroj z vedeckého hľadiska fungovať nemôže. Ja, naopak, som sa nadchla, zakúpila som si drahé bylinné preparáty na detoxikáciu čriev, posilnenie činnosti pankreasu atď. Do Inštitútu som chodievala na podtlakové masáže a prešla som na makrobiotickú stravu. To všetko som neváhala podstúpiť pre to, aby sme počali dieťa a aby bolo zdravé.
            Keď môj spovedník chcel so mnou tieto veci rozoberať, odbila som ho slovami, nech sa nebojí, že sa modlím a že mám všetko pod kontrolou. Bolo mi hlúpe s ním, kňazom, rozoberať tak  vnútorné ženské záležitosti.
            Takto teda začalo v mojom živote „makrobiotické obdobie“. Kúpila som si nové kuchárske knihy, vyhádzala zásoby „klasických“ potravín zo špajze a začala nakupovať v predajniach so zdravou výživou. V skratke chcem vysvetliť, že makrobiotika je založená na taoistickom učení o harmónii energií jing a jang v tele človeka. Telesná konštitúcia, choroba, fyzická aktivita alebo stres – to všetko má na jing-jang harmóniu vplyv a je možné upraviť to stravou - keďže niektoré potraviny sú viac jing, iné viac jang, aj spôsob ich úpravy je jing alebo jang.
            Bola som si vedomá toho, že sa začínam stravovať podľa „nekresťanského“ učenia, a preto som sa rozhodla ignorovať duchovné pozadie makrobiotiky. Budem si z tohto učenia, ktoré pochádza z kultúr Ďalekého Východu, brať iba recepty – a to je predsa zdravé, v tom nemôže byť nič zlé.
            Manžel s makrobiotikou nesúhlasil, ale vedel, že to všetko robím pre naše dieťa. A to chcel aj on. Doma jedol všetko – moju makrobiotiku alebo rožky so salámou. Inak sa stravoval celkom klasicky. Ja som sa zo začiatku cítila skvelo. Schudla som niekoľko kíl a cítila som sa byť plná energie. Tú som potrebovala, pretože plánovanie menu, zabezpečovanie surovín ako i samotná príprava jedla vyžadovali dosť úsilia.
            Postupne som sa začala stále viac do hĺbky zaoberať všetkým zdravým a prírodným. Nadchýnalo ma oblečenie čisto z prírodných materiálov, ekokozmetika, zdravá architektúra, prírodná medicína atď. V cirkvi sme stále s manželom pôsobili ako aktívni členovia.
            Raz sme spolu odišli ako vedúci mládežníckych skupiniek do kresťanského tábora. Pre mňa tam bolo veľmi náročné spojiť prácu zodpovedného dospelého s „makrobiotickým varením“. Buď som sa z táborového programu uvoľnila skôr, aby som si uvarila včas a jedla s ostatnými alebo som si varila v čase obeda a potom jedla sama počas popoludňajšej siesty. Jedlo ma vyčleňovalo zo spoločenstva ostatných.
            Všimol si to prítomný kňaz, odchytil si ma a začal mi klásť otázky. Vyklopila som mu svoju túžbu po dieťati – teda hlavný dôvod, prečo to všetko robím. „Modlil sa s tebou niekto za to?“ opýtal sa ma jednoducho. Musela som sa priznať, že vlastne nie. Šli sme teda spolu pred svätostánok a tam sa za mňa modlil. Zároveň ma povzbudzoval, aby som sa makrobiotiky zriekla a prešla na bežnú stravu.
            Makrobiotického spôsobu stravovania ako takého som sa zriekla. Ale nedokázala som sa zrieknuť toho, čo bolo „zdravé“ a „prírodné“. Prečo by som sa mala zrieknuť biopotravín alebo medicíny z byliniek? Či vari toto všetko nestvoril Boh a nedal nám rozum, aby sme s plodmi Zeme i so sebou zachádzali šetrne? To mám do seba pchať chémiu a ničiť si zdravie? Tomuto kňazovi blikala kontrolka a v priebehu nasledujúcich mesiacov viedol so mnou niekoľko plamenných debát na túto tému. Práve staval komunitný dom izolovaný polystyrénom, čo som mu vytýkala. Prišlo mi to tak, že nie je schopný vidieť svet v širších súvislostiach a nedôveruje môjmu rozlišovaniu. Stále som nedokázala vnímať, že vidí úplne iné súvislosti ako zdravú rovnováhu planéty a že na rozdiel odo mňa dar rozlišovania má!
            Počas jednej takej búrlivej debaty, ktorá sa odohrávala v rámci sviatosti zmierenia, som opäť nechcela prijať jeho nabádanie, aby som opustila „svoju prírodu“, ako to on nazýval. Pohár jeho trpezlivosti pretiekol, praštil päsťou do stola, zareval „Choď si! Rob si, čo chceš!“ a plesol dverami. Nič lepšieho urobiť nemohol. Komu niet rady, tomu niet pomoci. Rozplakala som sa.
            Až po tomto som bola schopná vidieť, ako ma moje utiekanie sa k prírode odvádzalo od vecí Božích, ako sa mi „moja príroda“ postupne stala modlou. Ako je to vlastne vo mne už od malička, od čias, kedy som sedávala vo „svojej“ jabloni. Ako som pred Bohom túto vec v modlitbe schovávala, aby som náhodou nepočula jeho slovo. 
            Spätne ma mrzí, že som kňazovi, ktorý ma sprevádzal, viac nedôverovala. O niekoľko mesiacov som otehotnela. A v priebehu ďalších rokov ešte dvakrát. Naše deti sú doslova a do písmena vymodlené od Darcu života. A vyšli z tela už poriadne „znečisteného“ sviečkovou a buchtami.
            Našim deťom vyprosujem, aby sa naučili milovať Boha. Viac im neviem priať. Veď k čomu by im bolo zdravie a dlhý život, keby žili svoj život bez Boha? A keď sa ešte niekedy dostanem do pokušenia v oblasti „mojej prírody“, opakujem si slová svojho spovedníka: „Janka, telo nech trebárs aj zahynie, ale dušu si zachovaj!“
                                                                                                                                  (Jana)

(zdroj: www.vojtechkodet.cz)